Dane len z hlavy a z majetku

Dane odvádzame štátu, aby mal z čoho poskytovať svoje služby. A čo takého nám štát poskytuje (resp. mal by)? No, teraz toho poskytuje veľa, ale mal by pokytovať len zopár základných vecí: ochranu života, zdravia, dôstojnosti a majetku svojich občanov, predovšetkým.

Dane, ktoré teraz odvádzame, aspoň tie, ktoré na prvý pohľad vidíme, sú dve: DPH (najväčší zdroj príjmov) a daň z príjmu. Otázka znie: kde je tu logická náväznosť zdaňovania výroby nových hodnôt a zdaňovania práce na ochranu života, zdravia, dôstojnosti a majetku? Ja tam žiadne priame prepojenie nevidím.

Povedané inak: odvádzaním týchto daní by som si od štátu mal „kupovať“ nejaký tovar s predmetom tejto dane súvisiaci. V prípade DPH by to asi malo byť „dobré podnikateľské prostredie, právne istota, podpora výroby hodnôt“. Lenže toto mi tento štát (a už vôbec nie v takom množstve, aké by zodpovedalo vybratému množstvu DPH) neposkytuje; nehovoriac o tom, že to nie je len ani hlavne jeho úloha. Právnu istotu, to áno (hoci v Ríme aj toto bolo liberalizované), ale brať dane za to, že „hádžeme ti pri podnikaní málo pod nohy, tak nám zaplať, akí sme úžasní“ je, slušne povedané, choré.

Takže cez DPH si podporuju PH nekupujem. Je to obyčajný trest za výrobu hodnôt (hoci vlastne za spotrebu, lebo to platí konečný spotrebiteľ, ale aj tak je to nesúvisiace).

V prípade dane z príjmu si už vôbec neviem predstaviť, čo si to vlastne od štátu kupujem. Predal som nejakú hodnotu (svoju prácu, svoj majetok), za ktorú som získal nejaký príjem, a štát mi zrazu vraví, že časť toho je jeho. Obzvlásť nelogické, až ako dvojité zdaňovanie, mi to príde pri zdaňovaní mzdy - najprv ti zdania, že si predal svoju prácu, potom ti cez DPH zdania, že si za ňu chceš niečo kúpiť. Ako som písal v inom článku, veď je to to isté - obchod ako obchod.

Ale zasa, daň z príjmu nie je nič, čím si od štátu kupujem podporu svojho príjmu. Zas je to len „trest“, tentokrát za prácu alebo šikovnosť.

Nápad teda znie, čo keby boli dane postavené „zdola“, na základe akéhosi fiktívneho (a povinného) obchodného vzťahu - štát niečo predáva, my si to (vo forme daní) musíme kúpiť. Ale nech to má aspoň logiku.

Takže za prvé: ochrana života, zdravia (a asi aj dôstojnosti) občana. V týchto aspektoch by sme si mali byť všetci rovní. Z hľadiska štátu by nemal existovať niekto, kto má menší alebo väčší nárok na svoj život, zdravie a svoju dôstojnosť. Ale toto niečo stojí: polícia, armáda, súdy, možno aj základné vzdelanie a základná zdravotná starostlivosť.

A keďže sme si v tomto všetci rovní, riešenie sa núka samo: každý zaplatí daň z hlavy (môže sa samozrejme nazvať inak, aby si prijímatelia nemysleli, že je to ozaj daň z toho, že ešte stále môžu milostivo nosiť svoju hlavu na svojom krku). Každopádna je to fixná daň, ktorú za svoje občianske a ľudské práva a ich garanciu platíme všetci rovnako.

Za druhé: ochrana majetku. Hoci je to príliš zjednodušujúca závislosť, povedzme, že vyšší majetok sa chráni drahšie ako nižší. Takže služby „ochrany majetku“ (vrátane súdov, polície atď. v tejto oblasti) si kúpime jednoducho zaplatením dane z majetku. Povinná by bola len daň z veľkého a registrovaného majetku, teda vecí, o ktorých štát vie, že ich vlastním (pozemky, budovy sú zapísané v katastri, pôda, lesy atď sú tiež niekde vedené; autá sú na dopravných inšpektorátoch, atď.).

Z malého majetku nemusí zaplatiť daň nik. Daň z takéhoto majetku by mala byť dobrovoľná, a mala by zasa mať železnú logiku: že si ňou od štátu kupujem onú „ochranu majetku“, teda to, že keď mi ho ukradnú / zničia, budú to vyšetrovať, nájdu páchateľa a dajú to do poriadku (samozrejme že do istej výšky by to malo byť samozrejmosťou v rámci „dôstojnosti“, ale to už som zaplatil v dani z hlavy). Ale keď prídem s tým, že mi ukradli napríklad špičkový pretekársky bicykel za 10000€ a oni sa ma spýtajú „a zaplatili ste z neho daň?“, jediný, na koho sa budem môcť hnevať, som ja - nemal som byť taký lakomý. Pripomína to poistenie? Áno. Preto by možno bolo možné túto vec úplne liberalizovať práve prehodením na poisťovne. Tie by v prípade takejto udalosti zaplatili vyšetrovanie, a hotovo (a mohli by si vyšetrovateľa vybrať, či už štátnu políciu, alebo niekoho súkromného). Tak či onak, ak štát garantuje „ochranu súkromného vlastníctva“, je len logické, že daň by sa mala odvádzať práve z neho (minimálne z tých vyšších, registrovaných, a v prípade nižších vlastne cez poistenie takisto).

Takto by miesto „z čoho môžeme najviac vytĺcť“ nelogických daní ako DPH a daň z príjmu boli jasné a adresné dane z hlavy a dane z majetku. Dôsledky: za a, aký by to malo vplyv na ekonomiku? Trochu by to mohlo zmeniť priority: bolo by viac spotreby a menej zhŕňania. Zároveň by to nútilo vyberať si, aký majetok vlastniť, aby si na seba dokázal zarobiť (ak by niekto mal pocit, že nejaký majetok, ako napr. pôdu, nechce, a starosti s prenajímaním tiež nechce, mohol by ju venovať štátu. Alebo každý rok platiť poplatok za to, že je stále jeho, hoci nezarába). Nevidím, či by to neviedlo k nejakej bubline alebo naopak k stagnácii až úpadku.

Za b, otázka znie, čo s peniazmi (vklady v banke, atď). Teda otázka je, sú časťou „majetku“, z ktorého sa platí daň. Možno prekvapivo, ja si myslím, že nie. Majetok je to, čo človek „vlastní a užíva“. Peniaze sú len meradlom hodnoty, ktorý by prípadne mohol nadobudnúť vo forme majetku (a z toho by už daň odvádzal), ale z čístej formy peňazí nie. To by vlastne bolo podobné „dvojité zdaňovanie“ aké som spomínal na začiatku, keď vám zdania plat a potom aj tovar, ktorý si za zvyšok kúpite.

Ale čokoľvek, čo už „užívam“, majetkom je. Teda aj všetky akcie, podielové listy a podobne - tam už som vlastníkom časti firmy, fondu apod. Trochu otáznu šedú zónu tu tvoria vklady v bankách, zvlášť termínované vklady, sporiace účty a podobné vyššími úrokmi oceňované entity. Ale dobre formulovaný zákon by asi vedel odlíšiť „investíciu“ od „spravovania hotovosti“, prvé zdaňované, druhé nie. Za c, aké sú by mali byť pri týchto nových daniach postihy? U nezaplatení dane z majetku je to pomerne jednoduché, exekúcia majetok zníži tak, aby daň bola zaplatená. Koniec-koncov, keď raz majetok vlastníte, nemôžete tvrdiť, že nemáte z čoho zaplatiť. Nezaplatenie dane z hlavy je delikátna záležitosť. Úplne doslovné riešenie „nezaplatili ste daň na ochranu svojho života, zdravia a dôstojnosti; takže na túto ochranu strácate až do zaplatenia právo“, teda označenie neplatičov za poloľudí, ktorých môžete beztrestne zabiť, robiť na nich pokusy, zneužívať a šikanovať, nie je ani priechodné, a samozrejme, ani dobré.

Riešenie, ktoré vidím ja, a ktoré vlastne vedie k akejsi liberalizácii sociálnej sféry a ochrany dôstojnosti je, že niekto za vás túto daň proste zaplatiť musí (priestor pre rôzne charity apod.), ale asi za to niečo bude chcieť (možno mu bude stačiť to, že sa podmodlíte, aspoň raz v roku, alebo sa pôjdete vyspovedať). Dohoda je na vás. A ak sa nenájde nikto, tak ste spáchali trestný čin neplatenia dane z hlavy, za ktorý je primeraný trest verejnosprospešných prác po dobu jedného roka (alebo aké dlhé je zdaňovacie obdobie, môže sa napríklad platiť aj kvartálne), odobratia pasu,  s tým, že výkon trestu je na slobode, ale v okamihu neospravedlnenej absencie je výkon trestu premiestnený do (najľahšieho) zariadenia. Inak povedané, musíte si daň z hlavy odpracovať.