50 000 voliteľov a dosť!

50 000 je samozrejme len číslo, pokojne by to mohlo byť napríklad aj 20 000 (potom by to možno vyšlo tak, že by bol jeden voliteľ na 256 ľudí ), ale idea je takáto: čo keby volebné právo nemal automaticky každý občan? Čo keby „voliteľov“ bolo proste na celé Slovensko presne 50 000, a (to je veľmi dôležité) vyberali by sa prísne náhodne. A ak by nejaký voliteľ umrel, bol vo výkone trestu, alebo nejako stratil slovenské občianstvo, musel by ho nahradiť ďalší.

Cynici by povedali, čo je to za blbosť, 50 000 ľudí si kúpia omnoho jednoduchšie ako 5 milónov. Lenže ja som idealista, takže si predstavujem, že by to mohlo mať aj zaujímavé pozitívne dôsledky.

Občan by s tým, aby bol voliteľom, musel súhlasiť. Volitelia by totiž boli verejne známi. Každý by vedel, či v jeho okolí žije nejaký voliteľ, a médiá by ich správanie, ich preferencie a ich prípadnú predajnosť sledovali omnoho viac ako sledujú život „bežných ľudí“.

Takýto voliteľ by sa vlastne stal (hoci nevoleným) „poslancom prvého kontaktu“. Nespokojný (a možno aj spokojný) ľud by totiž životnú úroveň, na ktorej sa nechádza, mohol jednak dávať za vinu jemu, jednak mohol chcieť zmeniť pomocou jeho hlasu. A toto už by nebola „neosobná politika“, toto by bolo tvárou v tvár. Dá sa na to pozerať aj tak, že by tým vznikla znovu akási vrstva nižšej šľachty. Na živobytie by si musela nejako zarobiť, ale navyše by na sebe niesla výhodu aj tlak toho, že má hlasovacie právo.

Miesto voliteľa by samozrejme nemalo byť dedičné, ale o aspekt toho, keď niekto vyrastá ako príslušník aristokracie, vediac o svojej budúcej zodpovednosti od detstva, by tiež nebolo záhodno prísť. Preto mi ako veľmi sexy príde myšlienka toho, že by sa čakatelia na post voliteľa vyberali už pri narodení. Zasa prísne náhodne. Mamička by po odrodení (a prebratí sa po prípadnom cisárskom reze) v prítomnosti notára dostala pohárik s troma hracími kockami, zaštrngotala a vyklopila ich na stôl. Ak by bol súčet 17 (to sú dve šestky a jedna päťka, pravdepobobnosť 1 zo 72), jej dieťa by sa stalo čakateľom na voliteľa. Týchto ľudí (v poradí vopred určenom, napríklad od najmladšieho, ktorý už má 18 rokov) by potom oslovovali, keď by bolo treba nového voliteľa.

Populizmus, ako ho poznáme, teda „páčenia sa voličským masám“, by toto mohlo zrušiť, lebo už by neboli žiadne voličské masy. Vzniklo by ale určite niečo nové, otázka je, či lepšie.