Príhoda s Králičkom

Neuveríte, čo sa mi dnes stalo. Idem z dvanástky, cez mesto, na špacírke, aj keď nie vo fraku, ako sa vraj taká špacírka správne robí. Cestou sa zvyknem zastaviť v Králičkovom stánku, na Laurinskej alebo na Poštovej (a keby ho už konečne pustili na Primaciálne námestie, tak najradšej asi tam).

Inak už je leto, všimli ste si? Som zvedavý, aký pucung dostanem od pátra, že som bol v kostole v kraťasoch. Pozeral som sa doma, či mi zakrývajú kolená. Zakrývali, ale len tak-tak. Ale nemenovaná A. z kostola už dobre že nie tri týždne ukazuje kolená, a ja mám v takom teple ísť v dlhých nohaviciach?

No ale nie to som chcel. Šiel som teda na Poštovú, tam už sa ma pýtali či chcem klasicky stredné capuccino (áno, to som si zvykol dávať) s ovseným mliekom (nie, nie, mýlite si ma s nejakým hipsterom, vegánom a určite voličom PS), lebo už som častý zákazník. Mlieko sa vysvetlilo, že normálne; a kávu som chcel ľadovú (lebo už je horúco a ja už som si zadefinoval, že ma hrdlo nebolí).

Ale chlapík sa ma opýtal, čím sa živím. Že to s nejakým človekom tipovali, každý inak, a že kto je bližšie. Tak som im povedal, že programátor. Na čo bol chlapík sklamaný, že sa netrafili ani jeden.

Keď už som si bral kávu a bol na odchode, opýtal som sa: „A čo ste tipovali? Jeden že muzikant a druhý že katolícky kňaz?“

Chlapík zostal chvíľu s otvorenými ústami a potom dodal že „Dobrý. Presne.“