blog.herby.sk

No, tento blog som poriadne zanedbával, medzitým sa stalo hrozne veľa vecí. Asi si dám novoročné predsavzatie, že naozaj budem písať pravidelne... Ale nie o tom som chcel, úplne neromanticky a pragmaticky som si zriadil wishlist (zoznam želaní), takže keď niekto nevie, aký mi dať darček, môže sa pozrieť... je to na wiki, čiže aktualizácia je hračka, dokonca aj koordinácia, aby som to nedostal x-krát (keď sa niekto rozhodne, že mi niečo z toho podaruje, môže to označiť, aby to nezháňal nik iný).

Je tu: http://wiki.herby.sk/default.aspx/Blackboard/HerbysWishlist.html

Mal som pokazený jeden TX6000 (hard pad s barom). Asi len po dvoch mesiacoch od kúpy a po asi len dvoch týždňoch aktívneho používania mi začal blbnúť, vypadávali mi šípky, a keď som hľadal (a lokalizoval), kde je ukrytý problém, tak mi prestal ísť úplne.

A keď som sa pýtal Ľubora, či sa v tom nechce povŕtať, povedal, že hej. Dnes večer prišiel, odkryl problematické miesto, došiel k logickému záveru, že ten jeden uvoľnený čierny drôtik má byť asi priletovaný tam, kde je druhý čierny drôtik, a voila, všetko funguje ako má. Takže mám zasa konečne dve hard pady.

Včera som objavil veľmi roztomilú vec. Vyskytol som sa pri Michalskej bráne, a videl som poskakovať nejaké deti na kúsku zelene pred bankami. Zároveň do toho zneli také vianočné zvončenky.

Po chvíli mi bolo jasné, že tie zvuky sú silne prepojené so skákaním tých detí. Na trávniku bolo také malé DDRko bez šípiek a bez monitora, ktoré na každý step zazvonilo.

Dnes ráno som ho šiel vyskúšať. No, nie je Cobalt Flux (ani TX). Navyše bolo mokro a dosť sa to kĺzalo. Ale aj tak je to veľmi roztomilý nápad.

Skúsil som si na tom zopár vecí. Rolls to nezvláda (nezazvoní to na každý step). Keď vám neprekáža, že si zamažete ruky, dá sa dať aj viac než dve naraz (skúsil som sprofanované C-E-G).

Snáď len to ma zamrzelo, že to nie je nejaký originálny nápad niekoho od nás, ale výrobok nejakej GmbH.

Blaine Buxton má vo svojom článku odkaz na skvelú úvahu Sama Griffitha. Táto v skratke hovorí, že design pattern (okrem toho, že je to skvelá vec na pomoc programovaniu v existujúcom jazyku) je vlastne ukážka toho, kde je tento slabý, a že zadefinovanie design patternu je len začiatok - ďalší krok má byť oprava jazyka tak, aby už slabý nebol.

A ukazuje dôkazy na historických design patternoch.

Tento článok píšem z Festivalu Fantazie v Chotěboři. V podstate som sem prišiel z jediného hlavného dôvodu: konali sa tu majstrovstvá ČR v DDR s úmyslom prihlásiť sa do nich, keď tam nebudem úplne zavadzať.

Zo začiatku to vôbec nevyzeralo nádejne. Z domu som bol zvyknutý na soft pad a tu boli, samozrejme, hard pady. Niektoré naučené pohyby nefungovali a musel som sa preučiť. Nakoniec sa mi to ale podarilo.

Počas samotných majstrovstiev ma zradila tréma. Možno som ju naozaj zažil po prvý krát v živote. Prvé kolo, osemnožičkové pesničky z originálneho DDR na heavy, som ešte zvládol. Ďalšie tri kolá už ma tréma naplno ovládla: bol som roztrasený, nedokázal som sa uvoľniť a sústrediť na šípky. Raz darmo, na psychike to fakt stojí.

Nakoniec som bol ozaj príjemne prekvapený. Skončil som desiaty zo sedemnástich a porazil (sice tesne, ale predsa) aj veľmi dobrých hráčov z Czech DDR.

(Citát z vyhlasovania výsledkov (boli vyhlasované odzadu): "A teď Top Ten. Desátým nejlepšim DDRkářem v republice je ... Herby!" "Ve které republice?" "V Československé.") Pre úplnosť dodám, že to boli naozaj majstovstvá ČR, teda zúčastniť sa síce mohol každý, kto bol na FF, ale ak by nebol Čech, nemohol by postúpiť ďalej; a ďalšie tri kolá boli osemnožičkové pesničky z ITG na hard, deväťnožičkové pesničky z originálneho DDR na heavy a napokon deväťnožičkové z ITG na expert.

Takže som z toho celkom rád.

Čo rád? Nadšený som z toho! S takou trémou sa dostať do Top 10, to je predsa úžasné. Ďakujem všetkým, čo mi držali palce.

Jeden z mojich najobľúbenejšich bloggerov, Blaine Buxton, napísal ďalší zo svojich výborných postrehov.

Writing your program for the computer is flat out wrong. In reality, the computer never really reads your code nor does it have to. It's the poor person awoken at three o'clock in the morning because a developer forgot to check for a null condition. It's the team interfacing their project on your library. In short, it's humans.

Tesať do kameňa by sa to malo. A je to smutné, keď človek vidí, ako je to v skutočnosti (a ako sa to doteraz na mnohých miestach učí).

Celý článok je tu: http://blog.blainebuxton.com/2006/06/code-as-prose.html

P.S.: Samozrejme, ako veľký open-source skeptik si myslím, že to v poslednej vete s tým optimizmom dosť prehnal. Ale nech si užije.

Tak sa mi podarilo zničiť svoj prvý softpad. Ten dierkovaný molitan vyzerá síce celkom k svetu, ale ten roztrhnutý plast s vodivou vrstvou už celkom nie... Myslel som si, že tá mriežka je navrhnutá tak redundantne, že to ten prúd vždy nejako obíde, kým to nie je roztrhnuté úplne, ale spodná šípka sa už, asi navždy, odporúčala...:'(

Ešte pred pol rokom som bol iný človek. Teda, aspoň mnohí tvrdia, že teraz som iný než som bol. Hoci mne samotnému sa nezdalo, že by došlo k nejakej zmene. Ešte stále som melancholický "tragický romantik", mávam často depresie a záchvaty beznádeje a svetabôľu. Tak aká zmena?

Ale nakoniec som im uveril. Je to asi naozaj tak, že už je tých zlých vecí menej, a hlavne, zrejme je zo mňa cítiť omnoho viac radosti zo života a pozitívnej energie. A schudol som – už mi pri preventívnej prehliadke žiadna lekárka diagnózu "ľahká obezita" nenájde.

A to všetko preto, nad čím sa teraz každý nafúkaný elitársky intelektuál (teda človek ako ja) pohŕdavo uškrnie (podobne ako nad mobilmi, napríklad), až kým to nevyskúša a nestane sa to novou súčasťou jeho životného štýlu – DDR, alias "Dance Dance Revolution", po slovensky "Tancuj, tancuj, vykrúcaj:-D) – hra, ktorá vyžaduje pripojiť také zariadenie, aké je na obrázku, k PC (pôvodne to bolo na herné konzoly), pustiť správny software a hrať.

Asi niekedy okolo vlaňajšieho októbra som totiž bol na Moorcone (akcia s vynikajúcou atmosférou, ale to je asi dané jej komornosťou a schvaľovaním prihlásených) a tam Pogo priviezol svoje DDR. Ako hanblivá osoba som sa nestrápnil tým, že by som to verejne skúšal – vedel som, aký by som bol ľavý, ale tá pozitívna energia a ten "fun", ktorý okolo toho vznikol, davy ľudí, ktorý skákali aj naprázdno, čakajúc vo fronte, kám sa tam dostanú, to ma naozaj dostalo. Takže som si to samozrejm hneď zohnal domov.

Na hranie tejto hry je potrebné celého človeka – treba mať nohy, oči, uši (na veľmi vysokých leveloch aj ruky resp. kolená). Ja osobne ešte používam aj hlavu, "pattern recognition", ergo "rozpoznávanie vzorov" je predsa výsostne mozgová záležitosť. Hra sa hrá v konečnom dôsledku nohami – v tej správnej chvíli je potrebné trafiť nohou správnu šípku. K tomu vám dopomáhaj cit pre rytmus (hra totiž hrá hudbu a šípky sú s ňou presne synchronizované – preto to ostatne môže pripomínať tanec a preto teda taký názov), na vyšších leveloch už spomínaný pattern recognition (pred očami sa vám odvíja prúd šípok, ktoré bude nutné trafiť v najbližšej budúcnosti, a preto je dobré ich vedieť preložiť do budúcich pohybov) a na úplne najvyšších leveloch fyzická kondícia. Ktorú mám, mimochodom (subjektívne) o dosť lepšiu než kedysi.

A skoro nič to nestojí. Objednáte si dance pad (to je insiderský názov toho zariadenia, na ktorom sa skáče, linky hľadajte na http://ddr.pocitac.com), software je zadarmo (http://www.stepmania.com), pesníčky sú trochu problematické, väčšina ľudí ich má nelegálne, skopírované z netu alebo od ľudí, čo už DDR majú; je ale možnosť získať ich aj legálne (hoci je to trochu komplikované a drahé).

Odporúčam, skúste, naozaj. Antidepresívum, sociálny zbližovač, zdroj pozitívnej energie, ešte je to aj zdravé a je to extra fun. Veď uznajte, musí to byť sila, keď to zo mňa dokázalo urobiť lepšieho človeka.

(A kto to už pozná, nech mi dá za pravdu, že je to úžasné, že?:-))